Či mi za ten rok niečo chýbalo? Posledné dni ako 21-ročná som strávila s prvými štichmi v živote a prvýkrát som naozaj fyzicky potrebovala držať za ruku moju mamu, bála som sa ako malé dieťa. Mať ju po svojom boku a počuť slová: neboj sa, tá bolesť prejde, budem tu stále s tebou. Zistenie, že to tak už nikdy nebude a všetkú bolesť budem zdieľať sama (skoro sama, Anička ďakujem ❤) nesmierne vždy zabolí. No posilnilo ma to v jednom, musím, chcem byť tou istou dokonalou mamou ako bola ona. ❤
Či som sa niečo naučila? Len som sa uistila, že rodina sú naozaj tí, s ktorými chcem do pol 2 plakať od smiechu kvôli vtipným historkám. Ak mám preplakať noci od smútku, bude to kvôli strachu o nich. Vždy keď budem myslieť na najhoršie, prídu oni a urobia deň krajší. Keď budem potrebovať objatie, prídu a urobia mi život lepším.
Konečne robím, čo ma napĺňa. Viem, čo chcem zlepšiť. Viem, kam chcem smerovať. Prišlo veľa času na rozmýšľanie, spomalenie a zistenie, že život je naozaj veľmi rýchly. Nechcem premárniť ani sekundu a žiť dnes to, čo iný odkladajú na neskôr. Kedy je neskôr? Dočkáme sa neskôr? Dožijeme sa neskôr?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára