#mudrostnadnes- škola

Sorry my English speaking friends! This "section" will be in Slovak.

I have started with it when I had Instagram. I did this content there, but in a short version.

Now, I want to continue again. I will post my "wisdom" and share it with you.

In Slovak?! WHY?! I want to capture exact feelings in there and I am afraid of the inaccurate description in the translation (or just want to collect it for a book?!? Hah..)

Škola

Základnú školu si viac menej nevyberieme sami. Vyberú nám ju rodičia. Niekedy ani tí nie. Ideme do tej, ktorá je v našom okolí. Tú, kam išli deti zo škôlky, kde sme chodili. Tú, ktorú rodičom odporučili známy. Tú, ktorú nám pridelili. 

Lenže, ak sa nám tam prestane páčiť, nesadneme si s kolektívom alebo učiteľmi, je tu tá možnosť odísť. Do inej triedy, do inej školy v meste, do iného mesta. Či už na prvom stupni, po ňom alebo z ôsmeho ročníka tak ako ja.

Škola sama o sebe nebola ničím výnimočná, ale ani extra zlá. Kolektív bol ku mne takí, aká som bola ja k nim. Nikto a nič mi tam však nestálo za to ostať. Môžem aj povedať, že som sa tam časom aj nudila. Po odhodlaní kamarátky ísť skúsiť niečo iné, niečo nové som išla aj ja. Ešte stále nie úplne rozhodnutá, či chcem odísť alebo ostať.

Napísala som prijímačky. Zobrali ma. Išla som. Vyhla som sa poslednému (podľa mňa zbytočnému) ročníku na základnej škole a odišla som na bilingválne gymnázium. Znova existuje možnosť prestúpiť do inej triedy, školy, mesta,.. Ostala som. Prvý ročník som bola rozhodnutá, že som urobila dobre. Druhý ročník som vedela, že to bolo správne rozhodnutie, odísť zo základnej, no na pochybách som bola s výberom školy. Tretí ročník ma presvedčil, že bilingválne gymnázium bola pre mňa dobrá voľba, no mala som asi vybrať iné mesto. Štvrtý ročník som sa zmierila s tým, kde som a už sa to meniť neoplatí. Piaty ročník som dala zo seba to najlepšie a odišla spokojná s pocitom, že som sa tam dosť naučila, no vďaka sebe, nie škole.

Nastal čas na vysokú školu. Vedela som, že chcem študovať ďalej. Nevedela som čo. Rozmýšľala som nad tým niekoľko rokov a aj stále rozmýšľam. Stále to neviem. Po uvážení, že niesom typ človeka, čo dokáže ísť sám do cudzej krajiny- voľba bola jasná: Slovensko/Česko? Po pozretí si škôl v Česku stále ma nič neoslovilo natoľko, aby som bola ochotná investovať toľké peniaze do toho. Vyhralo Slovensko. Po pozretí slovenských škôl som bola rok rozhodnutá pre jednu. Odobrilo mi ju celé okolie. Jedného dňa sa k nej pripojila i druhá. A nekonečné rozhodovanie pokračovalo. Nakoniec to neostalo pri dvoch prihláškach a poslala som viac. Vtedy som však vedela, že v hre sú stále aj tak iba tieto dve. Jedna s prijímačkami druhá bez. Prijímačky som urobila. Predchádzali im dlhé hodiny samo-výučby. Avšak prihlásila som sa na tú bez už pred ich výsledkami. Rozhodnutie prišlo samo. A bolo správne. Študujem to, čo som si vybrala na základe intuície. Zistila som, že tá druhá možnosť by aj tak stroskotala na nevedomostiach zo strednej školy (ďakujem v dobrom či zlom slova zmysle? Hm?).

A čo tým chcem vlastne povedať? Život, rodičia, udalosti nám vždy ponúknu/ukážu/dajú cestu ktorou ísť, no je nás či sa odhodláme s ňou bojovať alebo ju zmeniť. Základné, stredné školy sú v princípe o základných vedomostiach. Hlavnú rolu hrá tá vysoká. 

My sami sa rozhodneme na akú ísť, kam na ňu ísť, či vôbec ísť alebo začať pracovať. Gab year je tiež možnosť. 

Za možnosť nepokladám výber na základe nútenia od blízkych či známych ani výber len pre to, nech niečo mám. Ide predsa o slobodný výber nás samých. 

Polemizovať sa dá až potom, keď to bol náš výber a máme možnosť si ten výber aj skúsiť, povedať či som urobil/a dobre alebo zle. 

Moja maličkosť ešte na jeseň